Zjavenia Jána 21,5. verš.

„A Ten, ktorý sedel na tróne, povedal: Ajhľa, všetko tvorím nové. A ešte povedal: Napíš, že tieto slová sú verné a pravé.“

Ako povzbudivo zneje tento text tu, v našich pozemských pádoch a bojoch, v sklamaniach, v ruinách našich rozbitých snov. "Ajhľa, všetko tvorím nové!"

Jedna matka sa prechádzala vonku v záhrade so svojou štvorročnou dcérkou. Chcela jej niečo hovoriť o Bohu. Poukáže jej na prekrásne kvety, ľalie, klince, tulipány a takto poučuje svoju dcérku. Dcérka moja, pozri sa na tieto kvety, potom vypočuj žblnkot rieky tam za záhradou a spev vtákov nad našimi hlavami a vedz, že to všetko stvoril náš milujúci, dobrý Boh. Ten Boh, ktorý miluje aj teba. Dievča počúva a mama ju nechala samu v záhrade a ona si išla za svojou robotou. Dievča chvíľu ostáva v záhrade, potom vzrušene beží k mame a pýta sa: “Mama, keď teraz je už všetko hotové a tak pekne stvorené, čo teraz robí Pán Boh celý čas?” Mamu prekvapila táto otázka, ale po krátkom rozmýšľaní jej takto odpovedala: “Pán Boh teraz obnovuje a zlepuje rozbité veci.”

Aká je táto odpoveď jednoduchá a predsa hlboká, a prekvapujúco pravdivá. Lebo od tej doby, keď naši prarodičia padli do hriechu, od Édena, koľko veci je rozbitých na tomto svete. Rozbité srdcia, rodinné hniezda, domovy, porušené sľuby, oklamané lásky, rozbité nádeje, rozbité veci. Keď sa obzrieme okolo seba, všade vidíme rozbité veci. Kto by vedel spočítať slzy matiek, ktoré padajú preto, lebo to ich dieťa, ktorému do srdca celý život dávkovala vieru a lásku, to teraz opustilo, stratilo svoju vieru a vstúpilo na cestu márnotratných synov. Kto by vedel spočítať slzy manželiek, ktorým nerozumie manžel, a kto by vedel spočítať slzy manželov a bratov, lebo im doma v rodine sa nedostáva dostatok pochopenia, teplého pohľadu, lebo bydlisko síce majú ale nemajú domov. Taký domov, kde by mohli tak telesne ako aj duševne sa trošku zohriať. Telesne sú si blízko, ale duchovne a duševne ich rozdeľuje priepasť. Všade ležia rozbité veci, rozbité životy okolo nás a možno aj v našich srdciach. Tragédia a všetky utrpenia človeka vlastne spočíva v tom, že túži objať všetko, ale to nikdy nedosiahne, lebo všetko, čo je celé, sa rozbilo a od vtedy sa všetko nachádza len v úlomkoch na tejto zemi. Preto nikto nemá nikdy úplnú radosť, úplnú silu, úplné vedomosti, úplné šťastie. Môže byť niekto z nás tak šťastný, že by už šťastnejší ani nemohol byť? Alebo že by netúžil ešte za niečím, čo sa mu ešte nepodarilo získať? Prečo je to tak?

Apoštol Pavol hovorí v prvom liste ku Korintským 13. kapitole v 9. verši: “Lebo sčiastky poznávame a sčiastky prorokujeme” Len sčiastky! Dostali sme len úlomok z celku a to vlastníme. Aj do našich najsladších chvíľ sa nám mieša nejaká nevyslovená bolesť. Niekedy, vo chvíľach šťastia sa pýtame, či to tak bude stále? Či toto šťastie je trvalé? A tento pocit panoval aj nad múdrym Šalamúnom vtedy, keď napísal v Prísloví 14, 13.:

“Aj pri smiechu môže bolieť srdce, ale koniec radosti býva zármutok.” Plnosť sa nachádza jedine v Bohu. V 1. kapitole k Efezským čítam v 19. verši

“ a čo je to za nesmierna veľkosť Jeho moci pri nás, ktorí veríme tak, ako pôsobí v nás moc Jeho sily.” Teda to znamená toľko, že to, čo je celé a pravdivé, to všetko je v Božej moci. Môžeme to dostať od Neho, ale nedostaneme všetko. Plnosť je len u Boha a my z toho dostávame niečo. Ján 1,16

“ Z Jeho plnosti sme zaiste všetci prijali, a to milosť nad milosť.” Plnosť je v Ňom a z toho niečo, toľko, čo stačí k nášmu životu, čo stačí k tomu, aby sme získali spasenie, sme dostali z milosti. Z Jeho milosti. A to niečo nám dáva pocítiť plnosť nebies, čo sa v nás naplní keď príde ten čas. A preto ľudská duša sa neuspokojí len s kúskom neba, lebo chce celé! Chce plnosť radosti a šťastia. Ľudské srdce vo svojich pocitoch a túžbach je neobmedzené. To je dôkaz toho, že človek nebol stvorený len na pobyt na tejto zemi. Všetko je stvorené s nejakým cieľom. Vtáci majú krídla, aby mohli lietať. Všetko je tak stvorené, aby slúžilo tomu cieľu, na ktorý je stvorené. Keď sa spýtame hocikoho, či je už taký šťastný, že by už šťastnejší ani nemohol byť, alebo že už v živote dosiahol všetko čo by chcel mať, každý rozumný človek odpovie, že nie. Ale môžeme si byť istí, že ten, kto do nás stvoril túžbu po dokonalom šťastí, urobil to preto, že to aj môžeme dosiahnuť. Teda toto je dôkazom toho, že človek nebol stvorený len na život na tejto zemi. Ľudské srdce cíti radosť, ale aj bolesť. Týmito pocitmi je ovládané, ale keď je toho veľa, tak to zo srdca vyteká von. Keď je toho ale tak veľmi veľa, že to ani nemôže vytekať, tak srdce pukne. To znamená, že srdce túži po tak veľa veciach, že keby to všetko aj dostalo v tomto pozemskom živote, by to ani nemohlo uniesť. A tak radosť, ako aj bolesť je taká nekonečná. Pri krutom údere cítime, ako keby všetko padlo na nás aby pochovalo naše krvácajúce srdce a vtedy to cítime tak, že my sme na tomto svete tí najopustenejší, najsirotskejší. Niekto hovoril, keď pochoval svojho blízkeho a vracal sa z cintorína, že ho hnevá, keď vidí usmievavých ľudí, zhovárať sa a usmievať, že týchto ľudí nebolí nič, keď sa on vracia z cintorína s plačom? Áno, ich to nebolí, ale na jeho srdce sadla bolesť, a tie horúce slzy v jeho očiach zatienili pred ním celý svet. Človek sa v bolesti metá, ako v prachu zašliapnutý hmyz a jeho bolestivý vzlykot prezrádza, že v jeho poranenej duši je život veľmi bolestivý. A kto by vedel túto bolesť zmerať, alebo kto by tomu mohol rozumieť? Myslíš, že ten, komu sa sťažuješ vo svojich bolestiach, a povie ti, že ti rozumie, že on vtedy hovorí pravdu? Nie! On to len tak tvrdí, ale on sa nedokáže vžiť do tvojej bolesti, do tvojho smútku, on ti nerozumie úplne. Na svete je len jeden jediný, Kto nám rozumie úplne, a to je Všemohúci Boh. A má tu čo zaviazať, má tu čo obnovovať na nás a v nás ten veľký Stvoriteľ. Pozrime ako sa sťažuje na našu nevernosť v liste k Rimanom 3, 11-13.23

„Nieto rozumného, nikoho, kto by hľadal Boha; všetci sa odklonili, napospol sa stali neužitočnými, nieto, kto by činil dobré, nieto ani jedného. Ich hrdlo je hrob otvorený, klamali jazykmi, hadí jed majú pod perami. Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej“

Všimnime si len, že celé Sväté písmo hovorí o tom, že pán Boh napraví rozbité veci. Už v Édene sľúbil Vykupiteľa. I. Mojž. 3,15

„Položím nepriateľstvo medzi teba a ženu, medzi tvoje potomstvo a jej potomstvo; ono ti rozmliaždi hlavu a ty mu schvatneš pätu.“ Pre hada to bola vyhrážka, ale pre ženu to bol sľub. Už tam bolo zasľúbené znovu stvorenie. Po potope dal dúhu ako znamenie Božej vernosti a sľubu, čo znamená, že Pán Boh sa nás nezriekol napriek naším hriechom. A keď prišla plnosť času, prišiel Ježiš, aby pozväzoval rozbité veci. On sám oznámil svoj predivný program, pre ktorý prišiel na tento svet. Luk.4,18.19

„Duch Pánov nado mnou; lebo pomazal ma zvestovať chudobným evanjelium, uzdravovať skrúšených srdcom poslal ma hlásať zajatým prepustenie a slepým navrátenie zraku, utláčaným oslobodenie, a zvestovať vzácny rok Pánov.“ Preto prišiel Ježiš, aby zaväzoval rany, aby zostavil a obnovil to, čo bolo rozbité. Chorí ľudia cítili dotyk jeho rúk a po vyliečení chválili Boha. Samotný kríž dokazuje, že On napráva rozbité veci. II. Kor.5,19.17

„že totiž Boh bol v Kristovi, zmieril svet so sebou, nepočítal ľuďom ich priestupky a ustanovil medzi nami zvestovanie zmierenia. Preto ak je niekto v Kristovi, je nové stvorenie. Staré veci sa pominuli, a hľa, nastali nové.“Pán Boh teda nefľakuje staré veci, ale stvorí ich znova. Jer.18,4-6

„Keď sa v hrnčiarových rukách skazila nádoba, ktorú robil z hliny, urobil z nej opäť inú nádobu, ako uznal za správne.“ On môže pretvoriť a obnoviť rozbité veci. Poškodený život sa napraví a dostane nový zmysel. Rozpadnuté manželstvá, rozbité domovy pod Božím milujúcim vplyvom sa obnovia, vyliečia. Ľudia sa znova nájdu a Jeho vplyvom spájajúca moc premôže odpudivú silu. Ale takýmto spôsobom obnovené životy sú ohrozené, že pod satanovým tlakom sa znova rozbijú. Dajme si nato pozor, ostávajme pri Ježišovi a On nás ochráni! Raz ale príde čas, keď táto obnova bude mať trvalú platnosť. Keď pokušiteľ zhorí v neuhasiteľnom ohni a Božie deti sa oblečú do dokonalého, nesmrteľného tela. To nám chystá blízka budúcnosť. I.Kor.15,51-55

„Ajhľa, poviem vám tajomstvo: všetci neumrieme, ale všetci sa premeníme, razom, ihneď, len čo zaznie hlas poslednej trúby. Lebo zaznie trúba a mŕtvi budú vzkriesení neporušiteľní a my sa premeníme. Veď porušiteľné telo musí obliecť neporušiteľnosť a smrteľné musí obliecť nesmrteľnosť. Až porušiteľné oblečie neporušiteľnosť a smrteľné nesmrteľnosť, vtedy sa splní slovo, ktoré je napísané: Pohltená je smrť vo víťazstve. Kde je, ó smrť, tvoje víťazstvo? Kde je, ó smrť, osteň tvoj?“ Počúvajme ako nadšene volá apoštol Ján vo svojom prvom liste 3,2:

„Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte nevyšlo najavo, čím budeme. Vieme, že keď vyjde najavo, Jemu budeme podobní, lebo Ho uvidíme takého, aký je.“ Ale zlom nenastal len v živote človeka, ale v celej prírode. Vidíme to aj v živote. Vedci, keď sa zaoberajú stavom sveta tvrdia, že sa to veľmi rýchlo zhoršuje. Tak je to, ako keď máme veľmi staré auto a zájdeme s ním k opravárovi, tak nám povie, že sa to už neoplatí opravovať, aby sme si kúpili radšej nové. V takom stave je dnes aj náš svet. Nedá sa už s ním robiť nič, len stvoriť nový. Pred nejakým časom komunisti tvrdili, že Kristus bol tým najväčším revolucionárom, ale veriaci ľudia sa hnevali za toto tvrdenie. Pritom ale komunisti mali pravdu: Kristus skutočne bol revolucionárom. Lebo čo je vlastne revolúcia?

Príde nový režim, starého kráľa, alebo panovníka odstránia z trónu, alebo popravia, prípadne uväznia, zlikvidujú ich príbuzných a členov ich vlád, ktorí boli v čele, tých odstránia, pošlú ich pracovať do výroby a tých, ktorí snáď pracovali ako drevorubači, sa dostanú do čela, teda úplný pád starého režimu a začiatok nového. Ale že či tento nový režim bude aj lepší, to ukáže len budúcnosť. Ale pri každej takej revolúcii môže padnúť len jeden panovník, alebo kráľ, lebo v každom štáte je len jeden. Ale o Kristovi je napísané, že tu budú jednotlivé kráľovstvá vedľa seba na zemi, ako to píše prorok Daniel, že budú proti sebe bojovať, vzájomne sa trápiť a vraždiť a vtedy neočakávane bez dotyku rúk z neba padne obrovská skala, ktorá znázorňuje Ježiša Krista, a rozbije na kusy týchto panovníkov, a ich panstvá a víchor ich zmetie a táto skala vyrastie v obrovský vrch a naplní zem. Tak o tom hovorí druhá kapitola knihy Daniel. Keď sa Ježiš vráti, vtedy všetci králi a prezidenti zeme budú odvolaní a všetky panujúce mocnosti padnú. Sväté písmo hovorí, že krajina a moc budú odovzdané svätému ľudu Všemohúceho a začína sa Kristovo panovanie. Úplne nový režim. Taký režim, kde už nebude treba policajtov, lebo tam nebudú lupiči ani vrahovia. Lebo tam sa dostanú len takí, ktorí sú obrátení. Taký režim, kde už nebudeme viac vidieť rakvy, kde už nikoho zo svojich milých nebudeme vyprevádzať do cintorína. Taká krajina, kde už nikdy nebudeme chystať kytice do cintorína, lebo ani cintoríny nebudú. Ale nebudú ani nemocnice, lebo nebudú ani choroby a nemocnice nebudú potrebné. A ľudia budú večne žiť a čo tu chceli ľudia dosiahnuť, to nekonečné šťastie, to tam dosiahnu v plnej miere.

Existuje od toho väčší revolucionár? A svätejšia revolúcia? A to je to, čo je pred nami. Toto chýba neveriacim. Oni keď stoja pred nebezpečenstvom, pred nimi je len to veľké nič. Mi ich môžeme len ľutovať a modliť sa za ne, lebo sú nešťastní ľudia. Keď sa im otvoria oči a zbadajú aké nebezpečenstvo hrozí nášmu svetu a keď za nimi neexistuje nič iné, len to veľké nič a veľká priepasť, tak to je hrozný osud. Preto je aj tak veľa samovrážd. Preto je tak veľa ľudí, ktorí si prepijú všetko čo majú, lebo si hovoria: načo mi to je, keď sa aj tak všetko zničí, potom aspoň tých pár dní si trochu chcem užiť. A nečudujme sa im, lebo pred nimi už nie je nič. Veriaci človek nestráca zmysel svojho života ani v nemocnici, ani vo vezení, ale ani na bojisku.

Brat Lovas mi rozprával, že keď bol vo väzení, lebo narušil zákaz pracovať v Božom diele, popri svojej práci si stále vyspevoval. To veľmi hnevalo dozorcu, preto naňho zrúkol, čo tu stále vyspevuje, keď tu má taký istý osud, ako majú vrahovia. Čo mu je tak veselo? On chvíľu rozmýšľal, potom mu takto odpovedal: ”Prečo by mi nebolo veselo, keď som pozvaný na svadbu, na ktorú onedlho pôjdem. Z toho ja mám takú radosť.“ Dozorca sa začudoval: “Tu, na svadbu? Na akú svadbu?” Náš brat mu hovorí: “Na jednu takú svadbu, kde len hudobníkov a spevákov bude 144 tisíc. A počet spevákov a pozvaných je nespočítateľný. A Sväté písmo to nazýva svadbou baránkovou a ja tam budem tiež!” Nezáleží na tom, či zomrieme teraz, zajtra alebo o tridsať či päťdesiat rokov. Vstaneme z mŕtvych a budeme znovu žiť! To je tá adventná nádej. Veriaci človek vie, že to všetko, čo nám tu hrozí, nám nemôže ublížiť, lebo stratiť tento chorobami a trápeniami plný život nie je stratou, keď na nás čaká lepší a radostnejší život v tej novej krajine, kde bude kraľovať Ježiš.

Je to tak, ako to píše apoštol Pavol v liste ku Kološanom, že všetko, čo nastalo, stalo sa skrze neho a pre neho. Všetko čo vzniklo, vzniklo skrze Neho. On bol Stvoriteľom, koho chválili anjeli a obyvatelia nepadlých svetov. Ale tam bol aj prvý ľudský pár: Adam a Eva. Tam bola ich svadba, keď sa radovali všetky Božie deti. Takto sa začal život, so svadbou, spevom a šťastím! A keď nastalo neznesiteľné ticho kvôli hriechu, Boh otec a Boh syn, teda Ježiš sa rozhodli tak, že pomocou osobnej obeti Boh syn vstúpi na dejisko tragédie hriechu, vezme na seba kríž človeka a zomrie za také hriechy, ktoré nikdy nespáchal. Namiesto nás, aby sme my mohli žiť napriek tomu, že sme hrešili. Nebeský život sa skladá zo spevu, hudby a básní. Z neba to bolo prenesené do Biblie. Biblia je hymnou pravdy a Kristus je jej majestátom a krásou. Biblia nám prináša večné šťastie a radosť. Oznamuje nám, že hlavným mestom novej zeme, kde si Pán Boh premiestni svoj trón, bude to sväté mesto, Jeruzalem. Tam si bude môcť objať svoje stratené, ale znovu nájdené ovečky. Aká predivná je Božia láska! On je ochotný odpustiť naše hriechy, keď sme ho zradili. On hovorí: Daj mi môj synu svoje srdce! On si pýta naše srdcia, lebo nás miluje a chce, aby sme mohli s ním žiť na tej novej zemi. A až potom skutočne pochopíme odkaz Svätého písma I.Kor.13.10, kde hovorí, že “sa pominie to, čo je čiastočné.” Hovoril som na začiatku, že tu je všetko rozbité, tak rodina, spoločnosť, ako aj hospodárstvo, vojenské osudy a budúcnosť, všetko je v rozklade. Ale potom príde to, čo je dokonalé a prestane existovať všetko to, čo je len čiastočné.

V tejto hudobnej sále nebies budeme mať čo počúvať a vidieť! U Izaiáša 35,1.5.6 je napísané:

„Radovať sa bude púšť i suchý kraj, jasať bude step a kvitnúť, ako narcis bude prekvitať a jasať bude, hej, jasať a plesať. Vtedy sa otvoria oči slepých a uvoľnia sa uši hluchých.  Vtedy chromý bude skákať ako jeleň a jazyk nemého zvučne zaplesá. Lebo na púšti vytrysknú vody a potoky na stepi.“

Aj vy, starí ľudia, prinášam vám radostnú správu. Príde doba, keď aj vy ešte budete mladí! Budete dokonale zdraví, lebo tak je napísané, že chromý bude skákať ako jeleň a jazyk nemého zvučne zaplesá! Nebudú nás bolieť kríže, alebo nohy, nebudeme mať žiadne zdravotné problémy. Túto správu som dostal z nebeského rozhlasu. Toto je tá adventná nádej, pre ktorú sa oplatí žiť! Radostná správa pre svet je Kristus, je alfou i omegou, je začiatkom aj koncom. Nech vás všetkých tak požehná Hospodin, aby Kristus bol aj vo vašom živote alfou aj omegou, aby sme s ním mohli byť spolu na tej zemi, kde už nebude nič, čo je čiastočné, ale všetko bude obnovené a dokonalé.